POĽOVAČKA NA DIVIAKY OČAMI POĽOVNÍKA
Bolo ráno a ja som akurát nabíjal svoju pušku na tie veľké nebezpečné zvieratá. Radšej by som si pospal, ale práca mi to nedovolí. Obul som si svoje vibramy a hor´sa so svojimi kolegami na poľovačku. Mysleli sme si, že to pôjde ako po masle, veď deti sú v škole a dospelí radšej von nevychádzajú. Bolo však prekvapujúce, že nikto nebol ani len na balkóne. Ale čo už. Diváci – nediváci, poľovať sa aj tak bude!
Každý zaujal svoje miesto. V takejto situácii je treba, aby ste boli všímaví a vždy pripravení zasiahnuť. Práve, keď som si pripravoval pušku, niečo som spozoroval neďaleko v kríkoch. Chcel som vystreliť, ale niečo mi hovorilo, že to nie je diviak. Podišiel som bližšie a – kde sa vzali, tu sa vzali, deti! Prekvapene som zvolal: ,, A vy tu čo robíte? Chcete, aby vás niekto postrelil?“ Odpoveď detí ma dosť prekvapila. Povedali mi, že aj keď sú diviaky nebezpečné zvieratá, ony ich berú už ako kamarátov, lebo ich na sídlisku stretávajú takmer každý deň. Deti odmietli odísť, chceli brániť zvieratá.
Dlho som o tom premýšľal. V noci na postriežke som pozeral na hviezdy a vtom som prišiel na dobrý nápad. Povedal som o ňom ostatným kamarátom. Im sa môj nápad nezdal až taký dobrý, ale súhlasili s ním. Povedali, že za pokus to stojí. Tak sme nabili naše pušky uspávacími nábojmi, vystriehli sme diviaky a strelami sme ich uspali. Spiace zvieratá sme odviezli za mesto a uložili sme ich v starej maštali. Za pár dní sme na Hradisku postavili veľkú rezerváciu pre diviaky. Prilákalo to veľa turistov.
Diviakom chvíľu trvalo, kým si zvykli, ale napokon sa všetko dobre skončilo.
Monika Muráriková, 6.roč.
ZŠ Námestie mladosti 1, Žilina